Koncom zimy sme si s piatakmi na hodine dejepisu priblížili, ako sa kedysi bývalo v malých drevených domoch a ako sa hospodárilo v dedinských gazdovstvách našich predkov. Využili sme pritom zaujímavú pomôcku – model jednej zo zachovaných zámoštianskych dreveníc, ktorý zhotovil Jozef Murín z Dubovej. Hneď sme si aj naplánovali návštevu tohto domčeka a dvora, v ktorom dodnes gazduje starý otec jedného z našich žiakov. Volá sa Ján Priesol má už 92 rokov.
„Výjazd“ do Zámostia sme podnikli v pondelok 25. mája. Po príjemnej prechádzke sme sa ocitli v gazdovskom dvore s prímením u Jankov. Gazda nám najprv porozprával o pôvodných obyvateľoch dreveničky – pamätal si, kto v ktorej izbe býval a dokonca aj kde spával. Spomínal aj na to, že namiesto kuchyne s murovaným sporákom bol v minulosti pitvor s ohniskom. Varenie teda nebolo také jednoduché ako dnes. Kým gazdiné pripravili jedlo, mali oči plné dymu, pretože varili na otvorenom ohni v hrncoch položených na trojnožkách (trífusoch). Hoci domček nie je na prvý pohľad priestranný, ujo Jano si pamätá, ako sa v ňom konali aj svadby. Dnes si svadobnú zábavu v takých malých miestnostiach nevieme ani predstaviť.
Po chvíli sme sa opäť mohli presvedčiť o tom, že pamäť uja Jana je obdivuhodná. V maštali, kde ešte chová niekoľko jahniat, nám presne poukazoval, kde boli ustajnené voly, kde ovce, kravy a kde teliatko. Akoby to všetko bolo len nedávno.
Potom nás zašikoval do humna. Opäť veľmi živo rozprával, ako sa v ňom uskladňovalo seno, po žatve obilie a ako sa obilie mlátilo na ručných mláťačkách. Nakoniec nám prezradil, že krytá brána sa dakedy volala suchá brána alebo suchý pitvor. Slúžila ako prístrešok pre voz s naloženým senom alebo obilím v prípade dažďa.
Ujo Janko si popri rozprávaní neodpustil ani pár kritických poznámok o tom, ako v dnešnej dobe ľudia strácajú vzťah k pôde a k robote v poľnohospodárstve. Bolo vidno, že mu je to ľúto. Poznamenal, že bez usilovnosti a dobrého vzťahu k práci ľudský život nemá zmysel. Z jeho rozprávania sme si neodniesli len množstvo informácií, ale aj niečo iné. Keď rozpráva skúsený človek, ktorý si na chrbte nesie deväť krížikov, môže byť pre poslucháča – aj detského – veľkým obohatením. Nielen tým, čo rozpráva, ale aj ako rozpráva...
Ujčok Janko mi pri našich osobných stretnutiach často prízvukuje, že takéhoto veku sa dožil najmä vďaka robote. My mu spoločne prajeme veľa síl a chuti do všetkého, čo robí rád.
PhDr. Martin Lokša